Naša cesta k Bohu- časť 1
Milí naši čitatelia,
V tomto príspevku sa s Vami podelíme o naše príbehy, ktoré nás doviedli k nášmu Nebeskému Oteckovi. Možno tieto príbehy pre Vás budú len ďalšími do zbierky, ale pre nás tento príspevok znamená dať Vám kúsok z našich sŕdc. Veríme, že Vás tieto slová povzbudia, inšpirujú, a že Vám zjavia Božiu lásku.
Začneme celkom od začiatku, príbehmi nás oboch...
Aďa:
Narodila som sa do klasickej "kresťanskej" rodiny, v ktorej sa kostol a Boh spomínali len raz do roka- na Vianoce. Najviac ma k Bohu viedli starkí, ktorí ma naučili modlitbu Otče náš, ktorú sme sa dokonca občas spolu aj pomodlili. Ale to už bolo veľmi dávno...
Kým som prišla na druhý stupeň základnej školy, modlitbu som zabudla a moje myšlienky smerovali všade inde len nie k Bohu. Bola som šťastné dieťa, nič mi nechýbalo a mala som naozaj nádherné detstvo. Nad Bohom som však nemala čas premýšľať... Úprimne, vtedy som si neuvedomovala, že by mi niekto/niečo mohlo k životu chýbať. Existenciu Boha som však nepopierala, naopak- verila som, že dakto väčší musí byť ale nezaujímalo ma "To".
Zlom prišiel v piatej triede, kedy som po Bohu začala doslova volať. Často som len tak ležala na posteli a premýšľala o zmysle života. Ani neviem ako, v jednu noc som sa začala modliť (nie Otče náš- ten som nevedela, ale vlastnú modlitbu). Modlila som sa a kričala som: " Bože, si? Existuješ?! Daj mi znamenie!" a zrazu som cítila, že ma Niekto počuje. Vedela som, že moje slová neboli len prázdny "výkrik" do tmy... Cítila som, že Boh je pri mne a že On sa mi ozýva. Vtedy som pochopila, že niečo väčšie nad nami určite existuje. Odvtedy som sa pravidelne začala modliť a rozprávať s Bohom. Neboli to žiadne naučené modlitby, ale úprimné výlevy môjho detského srdca. Vždy keď som mala problém utekala som k Nemu, modlila som sa za moju rodinu a chcela som Ho bližšie spoznať. Moja vtedajšia najlepšia kamarátka bola zo silne veriacej katolíckej rodiny, tak som sa ju začala zahŕňať mnohými otázkami. Kamarátka mi na moju žiadosť napísala "zabudnutú" modlitbu Otče náš a ujasnila mi zopár otázok ohľadom Ježiša. Zrazu ma napadlo- veď my máme doma Bibliu, tam sa určite dozviem niečo viac o Bohu.
Sadla som si do obývačky, začala prechádzať stránky hrubej knihy a bolo to pre mňa veľmi zaujímavé- niečo nové. Cítila som veľký rešpekt voči otvorenej knihe a Bohu, bola to pre mňa posvätná udalosť. Začala som čítať o stvorení sveta, hriechu Adama a Evy, Kainovi a Ábelovi, Noemovej arche a potope sveta... Došla som po Babylonskú vežu, potom ma to omrzelo. Príbehy boli síce zaujímavé ale niektorým veciam som vôbec nerozumela. K Novej zmluve som ani nedošla, ale neskôr som pokračovala čítaním detskej Biblie (ktorú som úplne "náhodne" našla). Detská Biblia sa mi páčila viac pretože bola jednoduchšou parafrázou Biblie, takže textu som viac rozumela, videla som obrázky a stihla som prečítať viac príbehov.
Chcela som byť dobrým človekom, byť morálna a páčiť sa Bohu- tak ako sa mu páčil aj Noe. Úprimne, sama o sebe som nemala zlú mienku. Bola som najlepšou žiačkou triedy- vždy vzorné, milé, vysmiate dievčatko. Občas som sa pred Bohom po zlom skutku cítila vinná, ale inak som si myslela, že Boh je celkom spokojný s mojím životom. Toto všetko ma viedlo k tomu, že som sa chcela stať ešte lepším človekom, preto som si našla 10 Božích prikázaní a snažila som sa podľa nich žiť. Samozrejme, takto to nefungovalo... Stala som sa otrokom zákona a myslela som si, že Boh ma potrestá ak dačo z neho prekročím. Postupne som sa Boha začala báť, pretože som Ho začala brať skorej za policajta ako lásku. Žila som z toho, že do neba sa dostanem vtedy, keď budem robiť dobré skutky, veľa sa modliť a milovať svojich blížnych. Nikto mi vtedy nepovedal evanjelium a slová z listu Galatským 2:16 " Ale vediac, že sa človek neospravedlňuje zo skutkov zákona, ale skrze vieru Ježiša Krista, aj my sme uverili v Krista Ježiša, aby sme boli ospravedlnení z viery Kristovej a nie zo skutkov zákona pretože zo skutkov zákona nebude ospravedlnené niktoré telo."
Bola som trocha zmätená lebo som vedela, že takto to ďalej nepôjde, no zároveň som sa stále vytrvalo modlila za mňa a moju rodinu (v čom sa neskôr Pán veľmi oslávil). Boh mi veľmi pomáhal... Uzdravoval ma fyzicky ale aj duševne. Ja som Ho však stále brala skôr za policajta ako za milujúceho Otca. Ježiša a Boha som nebrala za jedno, myslela som si že Boh je niečo viac. Ježiš bol predsa "len" syn ? O Ježišovi som nemala veľa informácií. Nevedela som prečo prišiel na zem, čo pre mňa urobil. Čas sa míňal a takto som fungovala zhruba 2 roky- teda do siedmej triedy. O tom čo sa dialo ďalej napíšem ďalší príspevok... K tomuto Vám poviem len toľko, že Boh sa mocne dotýka detských sŕdc a k deťom je obzvlášť milostivý- máte ma tu ako živý dôkaz. Hovorte deťom o Jeho láske a dobrote. Uvidíte On sa ich dotkne v správny čas, na správnom mieste a obklopí ich svojou nekonečnou láskou. To Vám môžem garantovať.
Keď to Ježiš zbadal, rozhorčil sa a povedal im: Nechajte deti prichádzať ku mne a nebráňte im, lebo takým patrí Božie kráľovstvo. Mt 10:14